Mária Sedíleková rod.Krnáčová

    Dostala sa mi do rúk kniha Spomienky na moju Bystricu. Po jej prečítaní sa mi obnovili aj moje spomienky na našu dedinku Podlavice, ktorá je dnes už súčasťou Banskej Bystrice.

    Už pred  II. svetovou vojnou boli v Podlaviciach dve školy. Evanjelická ľudová škola- od 1.ročníka po 5. ročník a katolícka. Pokračovať žiaci mohli až po 8. ročník na meštianskej škole v Banskej Bystrici. Po ukončení 8. ročníka mohli sa žiaci vyučiť nejakému remeslu v učňovskej škole, alebo študovať v obchodnej akadémii, stavebnej a elektrotechnickej priemyslovke i v zdravotnej škole.

    V našej dedine sme mali jeden obchod, ktorý patril Jednote a dve krčmy- súkromné. Miestny rozhlas ešte nebol zavedený. Všetky správy nám oznamoval „ujčok pougár“, ktorý mal cez plece zavesený bubon, chodil po dedine a bubnoval. Ujčok Majling, svojim bubnovaním bol by zobudil aj mŕtveho. Na konci týždňa sme sa tešili na oznamovanie futbalového zápasu v Laskomeri. Oznamoval ho s takou láskou, že veru ani jeden Podlavičan nezaváhal a na zápas išiel povzbudzovať. Či veľkí, či malí zápas prežívali z celej duše. Bolo nám tam aj veselo. Nezabudnem na príhodu s mojou mamou- Zuzkou Krnáčovou. Naši futbalisti hrali zápas proti futbalistom z Kostiviarskej. Mama pribehla pred bránu súpera a dobrú facku uštedrila obrancovi, ktorý si dovolil udrieť jej brata- Janka Nováka- útočníka. Všetci sme s ňou súhlasili. Zápas pokračoval ďalej. Mladí chlapci  futbalovú loptu už naháňali v prvých rokoch novej ČSR. Okrem futbalu aj cvičili, hrávali divadlá, čítali knihy a časopisy. Vývoj futbalu prešiel od začiatku až po dnešok mnohými premenami a striedajúcimi sa generáciami. Obetavým organizátorom, ale aj hráčom bol Karol Sviták, pekár z Čiech, ktorý sa v Podlaviciach oženil a natrvalo usadil. Jeho činnosť vo futbale by mohla byť vzorom aj pre dnešných futbalistov a funkcionárov. Nevynechal žiadny zápas. Bol skromný a svedomitý, vždy ochotný pomôcť aj finančne. Začiatkom tridsiatych rokov bol založený v Podlaviciach futbalový klub ŠK Slávia, ktorého bol aj predsedom.

    Sviatočné dni ako Veľká noc, Fašiangy, Turíce... boli plné radosti. V sále u Dobríkov (z krčmy) bolo veselo. Na Mikuláša sa bavila tam celá dedina, dávali si rôzne darčeky. V balíčkoch si našli sladkosti, jabĺčka, koláče, ale aj myši, uhlie, alebo kvety z cintorína. Cez Vianoce sme chodili na polnočnú omšu do Tajova. Cestou sme sa zastavili u našich cigáňov a zaspievali sme im koledy, lebo oni nám chodili celý štedrý večer pod obloky spievať a hrať. Vážili si nás a veru sa nikdy nestalo, žeby nám niečo zmizlo z našich dvorov. Kľúče od domov sme nechávali v elektrických hodinách, často aj s odkazom pre rodinných príslušníkov.

    Letné zábavy bývali v Malej Kynclovej, kde do tanca vyhrávali Sásovskí aj Podlavickí muzikanti. Naša „tanečná škola“ bola pri kríži nad Laskomerom. Na harmonike hrával Julo Hiadlovský. Všetci sme družne nažívali, rozhnevaných susedov nebolo, navzájom sme sa zdravili aj s tými, ktorých sme nepoznali.

    V závere mojich spomienok na radostnú mladosť, spomeniem ešte našich hasičov, ktorí pred druhou svetovou vojnou hasili požiare „ručnou“ hasičskou striekačkou- ujčokovia: Droba, Sršeň, Vesel, Krnáč. Po vojne v r. 1951 založili mužské,ženské a dievčenské požiarne družstvo. Vtedy som sa zúčastnila ženského kurzu v Banskej Bystrici aj ja ako veliteľka družstva. Doma sme mali potom riadny výcvik na obsluhu motorovej striekačky a svoje schopnosti sme predviedli na rôznych požiarnickych súťažiach, tie boli doplnené aj kultúrnym programom. Vystupovali sme ako tanečný krúžok v Ponikách, kde sa  pod nami prelomila podlaha, mali sme šťastie, že sa nám nič nestalo a zdravé sme pokračovali ďalej.

V roku 1954 sme boli úspešné na okresných a krajských súťažiach. Dostali sme sa až do Prahy na Strahov. Vo vedomostnej časti sme boli prvé. Horšie to bolo v praktickej časti. Nepodarilo sa nám naštartovať motor striekačky v určenom čase a tak sme nedodržali limit na uhasenie požiaru a bolo po predčasnej radosti. Hlavnú výhru – motorovú striekačku dostalo iné družstvo. Po tomto sklamaní sme chceli spoznať  aspoň kúsok nášho hlavného mesta Prahy. Vybrali sme sa zo Strahova do najbližšej časti, hoci nás nikto nepustil. Mali sme však smolu, nezapamätali sme si cestu naspäť, ale všetko sa nakoniec dobre skončilo.