Remeselníci v Podlaviciach

Podlavičania vlastným perom.

    Nepochybne už viac ako sedemsto rokov uplynulo ako prví osadníci postavili domce na miestach pôvodnej osady Podlavice. Neznamená to veľa. Veď je to iba dvadsaťpäť generácií. Posledné tri generácie majú len hmlistú predstavu o tom ako ťažko ľudia museli pracovať, aby prežili. Hlavne však posledná generácia, ktorá sa nezaujíma o časy minulé, ba ani budúce. Prítomnosť prežíva každý po svojom. Už dávno neplatí, že „ bez práce nie sú koláče „.

Naša povojnová generácia sa nechce svojimi spomienkami chváliť. Hovorí sa, že „Kto sa chváli svojim rodom, pýši sa len cudzím perím“. My Podlavičania chceme vo svojich spomienkach poďakovať našim predkom, že nás naučili poriadne pracovať, ochraňovať prírodu a zveľaďovať svoje okolie. Nechceme len kritizovať. Sme ochotní aj pomôcť.

Podlavičania aj Skubínčania boli usilovní roľníci, remeselníci a robotníci. V dedine bol kováč, remenár, obuvník,stolár, kolár, pekár, klampiari, tesári, murári...

Potomkovia niekdajších remeselníkov si zaspomínali a svoje spomienky doplnili fotografiami.

Anna Kánová r. Majerská.

Prišla „finálna práca“. Z pripravenej vlny otec plietol pomocou piatich ihlíc kapce - „pletence“, ktoré putovali k obuvníkovi ujčokovi Riečanovi, ktorý zručne prišil na kapce kožené podošvy.

U nás doma sa stretávalo veľa ľudí. Rada som počúvala, keď spomínali na svoje mladé časy. Aj ja mám pekné spomienky, na časy, ktoré boli ťažké a hovorím o nich svojim vnúčatám.

Na koniec spomeniem ešte môjho otca. Pripomínajú mi ho jeho ručné práce. Sám si vyšil obliečky do výbavy, obrúsky, násteníky. Sú uložené na čestnom mieste v mojej skrini.

Pracoval aj s drevom. Zhotovoval pre ľudí poličky, rámiky na obrázky, plietol košíky a opálky (na nosenie dreva a zemiakov).

Na mojich rodičov si spomínam s úctou a láskou. Som hrdá, že som dcéra čestných a pracovitých rodičov, ktorí aj v čase veľkej nezamestnanosti našli svoj spôsob obživy.

Želmíra Rázgová r. Slivková – dcéra  Jána Slivku „ujčoka Kolárika“.

    Moji rodičia pracovali od svitu do mrku, ako sa u nás hovorí. Okrem toho, že z dreva ako kolár otec vedel urobiť všetko, čo si ľudia rozkázali - od malých vozíkov po veľké vozy, hrable, kosiská rebre, helby... V lete chodili s mamou mlátiť s mláťačkou obilie a v jeseni na „cinkulári“ píliť drevo kde ich zavolali Chovali doma aj kravu, pre ktorú bolo treba v lete nasušiť hodne sena. Horské lúky sa chodili kosiť ručne kosou a seno sme zhrabúvali hrabľami. V batohoch ho znášali zo strmých svahov domov.Otec veľmi rád chodil do lesa s malým psíkom Lumpíkom „vyvetrať“ si pľúca od prachu a vyhľadať vhodné drevo na svoje výrobky.

Virgínia Oravcová r. Majlingová.

Mladosť žije z nádeje na život a starosť zo spomienok. Túto vetu som si vypočula od niekoho z rozhlasu (často počúvam rádio Regina) a dala som mu za pravdu. Čím sme s manželom starší, tým častejšie spomíname na roky minulé a ľudí, ktorí už nie sú medzi nami. Pri prezeraní fotografií v albume som si  spomenula na „ujčoka“ Ondreja Beňu – kováča a podkovára, s ktorým sa denne stretával pri práci JRD môj manžel Ivan. Spomínali sme spolu.

    

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 Ujčok  kováč bývali na začiatku Podlavíc so svojou ženou a dvomi deťmi v peknom gazdovskom dome. Na veľkom dvore bolo ešte „humno“ (odkladalo sa tam na zimu seno aj slama) a „vyhňa“ s príslušenstvom, ktoré bolo potrebné pri vyrábaní pdkov a podkúvaní koníkov.

     Bola tam veľká nákova, mechy na rozdúchavanie ohniska, kladivá, klince kováčske, železo a výrobky z neho. Bolo zaujímavé sledovať ich prácu. Najprv si ukuli zo železa podkovy, ktoré potom pribili koňovi na nohy. Predtým mu však „obštikali“ prerastené kopytá. Dobre  ich vyčistili, aby koníka nič netlačilo. Pri svojej robote sa mu kľudne a milo prihovárali, lebo „beťárskeho“- nekľudného koníka podkuť nebolo také jednoduché. Ujčok kováč boli milý a dobrý človek, ktorý veľmi dobre rozumeli svojmu remeslu. Keď bol kôň „neprístupný“, pristupovali k nemu s citom a takto sa mu prihovárali: „No, čo s tebou urobím, ak sa mi nedáš podkuť? Tvoja chyba. Budeš stáť v maštali. Druhé kone budú pracovať a ty budeš mať hanbu. Nepotrebného koňa nebudú ani chovať“.

Kováčska dielňa stojí ešte aj dnes a na nej sú namaľované koníky, ktoré si ľudia cestou do Podlavíc môžu pozrieť. Konské hlavy namaľoval akademický maliar Fokus z Nemecka.

     Remeslu priučili aj svojho syna Gustáva, ktorý im pri práci pomáhal. Keď si Podlavičania založili Jednotné roľnícke družstvo (JRD), kone z dediny sústredili do spoločných maštalí, ujčokovi Beňovi postavili novú vyhňu a tam sa starali o ich kopytá. Prácu koní pomaly nahrádzali stroje. Pracovali len tam, kde stroje nemohli. Preto ich syn sa dal na inú prácu. Na vodičskom kurze získal vodičský preukaz a zostal pracovať v družstve ako traktorista.

Pri svojej práci v družstve svojim pomocníkom radi spomínali svoju mladosť. Zaujímavo rozprávali o vojenčine v Čechách, kde sa zrodila ich láska ku koňom. Slúžili pri delostrelcoch, kde kone presúvali ťažké delá do boja. Ošetrovali kone aj cez II. svetovú vojnu aj po nej. Vedeli koňovi pomôcť keď ochorel, alebo ho bolela noha. Pracovali pri koňoch do svojich posledných síl.